Tiché miesto v srdci.

Mala som taký týždeň, len pár dní, veľa a či málo?
Už nech je to akokoľvek, znova sa to stalo...

Hneď na jeho začiatku do srdca vkradol sa nezvaný hosť,
chvíľku som šťastná a chvíľku mám zlosť,
chvíľku ma teší ten cit čo v sebe mám
a chvíľku sa kvôli tomu neznášam,
občas ma pohladí na duši a občas bolí, a dosť
a len čas ukáže, či je tu pre smútok a či pre radosť.

Možno na výstrahu a možno pre potechu takú,
chvíľku len veselú, či vážnu, a možno obojakú.
Potom skončí sa týždeň ako rukojemník plynúceho času
a odnesie so sebou všetok ten žiaľ, no aj jeho krásu.

A mňa už netrápia ani úsmevy a ani slzy,
iba tiché miesto v srdci, čo bolí, to ma mrzí.

Môj Nový zákon.

Na počiatku bolo slovo, možno vážne, možno nie,
možno len tak pre ten úsmev, či ľudskej mysle umenie.

A to slovo bez rozpakov o úprimnosť prosíme,
možno navždy pre potechu v srdciach si ho nosíme.

Čo za slovo, že to bolo, pýtame sa navzájom,
len tak býva v našich srdciach a neplatí podnájom?

Nie neplatí, veď prečo by aj, dobré slovo vždy rada počujem
a ešte radšej používam, raz "prosím" a druhýkrát "ďakujem".

Spolužiak z poslednej školskej lavice.

Nebýva to často, no predsa sa mi stáva,
že život keď niečo berie zároveň aj dáva,
zobral mi jedno šťastie a daroval iné,
ten čas, ten krutovládca, čo neúprosne plynie.

Berie mi z toho čo som mala rada,
neviem či na tom stojí svet a či padá,
avšak ja idem stále ďalej, ja som už raz taká,
stratila som veľmi veľa, no našla som spolužiaka.

Nikdy sa netvári, že všetko vie,
nehľadá slová, ktoré aj tak nepovie,
váhavo v ústrety mi kráča i keď bez pohybu,
a ja nebránim sa a neviem či nerobím chybu.

Ľudská duša, ktorá dýcha, ktorá cíti, ktorá vie,
ktorá občas čosi krásne aj keď bez slov vypovie,
a ja preto dnes, keď už si aj maličkosti veľmi cením,
mám pocit, že s ním v školskej lavici práve sedím.

V škole, ktorá nemá meno, ani triedy, ani učebnice,
je úplne prázdna a len spomienkami nás pohladí na líce,
kde spolu sa máme všetko naučiť o živote a našej ľudskej ceste,
ktorá občas zanechá nás stáť opustených a bez pomoci na polceste.

A na tej poslednej školskej lavici je vyrytý obrázok,
čo úsmev posiela mi bez zbytočných otázok,
a aj keď javí sa mi to ako mýlka, ako čudný klam,
pravdou je, že v tých súvislostiach už ani sama seba vlastne nepoznám.

Keď oči v očiach usmejú sa... II.

Keď oči v očiach usmejú sa, ako most nás spájajú,
keď jemné vrásky potmehútske už odtajiť sa nedajú,
keď len slová plynú ďalej a ich význam nepoznám,
ja zvláštny tichý pokoj v svojej duši chvíľu mám.

Keď otázky aj odpovede topia zvyšky ľadu v nás,
keď ten kameň čo ma ťaží uniesť mi pomáhaš,
keď oči v očiach usmejú sa tým čistokrásnym pohľadom,
ja schovám si ho v srdci navždy, k svojim vzácnym pokladom.

Keď príde tá chvíľa

Vraj svet nás mení. Čo nás mení? Životná skúška ťažká.
Možno my a možno iní a životom jak malá vážka
prelietame, sem tam list sa pod nami zachvie, sem tam sa aj zlomí
a my letíme ďalej s vetrom opreteky v ústrety nástrahám novým.

Je ticho a mne chýba trochu zvuku, moje uši zvyknuté
pýtajú si trochu hudby a trochu slov, no všetko je už minuté.
Ja letela bych na kraj sveta, sadla aj do lietadla, bože, čo si porobil?
Prečo toľko nepokoja v mojej duši spôsobil?

Ja cítim v srdci zvláštnu úzkosť aj smutné vyznanie,
napriek všetkým týmto chvíľam vážim si to poznanie.
A keď ťažké rozlúčenie raz ukončí ten krásny sen,
prijmem údel ako dar a ani slovka nepoviem.

Viem, tá chvíľa už je blízko a nikto nevie, prečo mi to nevadí,
tobôž ja, ja sama nie som na takéto dohady.
Ja už dávno nemám slov ani na vlastné pocity,
verím srdcu, že keď príde, tú správnu chvíľu vycíti.

Ďakujem

Keď celý svet sa zrazu zmenil, keď ťažil ma ako lavína,
rušil si chvíľu moje kruhy, žiadna vina a či nevina,
bol si tu a bol si vtedy, pevné miesto vo vesmíre,
bez otázok či odpovedí a ani si sa nepohol,
no aj napriek všetkým proti, predsa si mi pomohol,
preto teraz ďakujem ti, ďakujem za to, že si bol.

Si tu stále, samým sebou aj tým zvláštnym úsmevom,
ja nevidím a nepočujem, ja len cítím niečo v ňom,
niečo, čo ma upokojí, však zároveň aj vydesí,
neviem však vôbec prečo vždy moje srdce poteší,
a preto teraz ďakujem ti,
za každú chvíľu, za to všetko... ďakujem, za to... že si.

Moja spoveď

Pane, prečo ma miluješ aj nenávidíš zároveň? Ako ináč by si mi mohol dať toľko lásky a potom mi ju vziať?
Pane, prečo mi dávaš nádej a zároveň mi ju berieš? Ako ináč by si mi dal toľko citu a emócií aj zdravého rozumu?
Pane, prečo chceš aby som bola stále lepšia a tresceš ma za každý dobrý skutok? Ako ináč by si mi dovolil prekonať toľko prekážok a dal za ich zdolanie len stále viac smútku a bolesti?
Ktosi o mne povedal, že som železná lady. Pane, ja vôbec nie som železná, som riadna opica! A okrem pár ľudí, je to jednociferné číslo, celý svet môžem mať na háku, a aj mám! Slzičky sú krásna realita, keď sú vtedy, keď majú byť - a to si píš, že inokedy nebudú. A to ti nepíšem preto, že som železná, ja predsa ani nehrdzaviem! Ja som bojovník na život a na smrť, žiadny kamikadze, iba taký malý samuraj.
Pane, aj keď neverím, že sa tým niečo zmení, verím, že tieto riadky čítaš. Verím a vždy budem... (a za tými bodkami naozaj vôbec nič nie je)

Chcem len snívať

Nevidím cieľ ani cestu, nepoznávam seba.
Nevnímam mnoho vecí a bolo by snáď treba.
Nesľúbim nič, ústa nemé, za mňa vravia činy.
Chcem len dávať bez nárokov a súdia nech iní.

Nechcem vedieť čo bude a čo z toho vzíde.
Chcem len snívať, chcem sa tešiť na čokoľvek čo príde.

Po bezvetrí hurikán a po víchrici vánok,
pohoda v duši aj ukradnutý spánok.
Viem, že všetko bude tak ako má byť,
ja verím, že môžem ten svoj sen žiť.

Podoby

Tak veľmi sa mi podobáš... tým chvejúcim sa hlasom.
Náznakom nič neprezradíš a bojuješ s časom.
Masku z tváre nechceš zložiť, no pohľady ťa chytia.
Tak veľmi sa mi podobáš... tou vážnosťou žitia.

Tak veľmi sa mi podobáš... tým váhavým tichom.
Slová skladáš do viet so svojským vtipom.
Odpovede do vážnosti, až to všetci cítia.
Tak veľmi sa mi podobáš... tou tajomnosťou bytia.

Tak veľmi sa mi podobáš... tým úsmevom v duši.
Úprimné srdce strážiš, keď silnejšie búši.
Na dlani cit spájaš s každým slovom svojím.
Tak veľmi sa mi podobáš... až sa ťa bojím.

Keď oči v očiach usmejú sa... I.

Postoj chvíľa, krásna chvíľa, úpenlivo prosím.
Tá chvíľa výnimočná, keď dobré správy nosím.
Keď oči v očiach usmejú sa, zložia chladné masky.
Keď tvár v tvári prizná i tie najtajnejšie vrásky.

Postoj chvíľa, krásna chvíľa, aj len o málo.
Tá chvíľa prenádherná, aby ma to vzalo.
Nech tá stena medzi nami tíško sa rozplynie
a úsmev v tvojej tvári sa prirýchlo neminie.

Postoj chvíľa, krásna chvíľa, prečo ten čas letí?
Tá chvíľa, keď slniečko o trochu viac svieti.
Prečo znovu potichúčky zakladáš si masku?
Prečo v duši schovávaš tú hlbokú smutnú vrásku?

Chcem sa báť

Strach je vraj slabosť, tvrdia mnohí. Tak o ňom, tuším, musím niečo zistiť. Aby som mohla kompetentne prehlásiť aká je naozajstná pravda, pravda o strachu. Mám ísť k zubárovi? Mám strach. Mám ísť na skúšku? Mám strach. Mám ísť do tmavej noci?.... Zoberiem si so sebou baterku. Tak a som to vyriešila. Predsa ma nejaký strach nerozhádže. Na skúšku sa lepšie pripravím a k zubárovi? To sa dá nejak prekonať. Strach z výšok, strach z pavúkov, to už vraj dokážu liečiť. A čo taká daňová kontrola? Nestrašte! Ale pre istotu si aj tak tie podvody v daňovom priznaní priznám a opravím. No tak, kam som sa to s tým zisťovaním dostala? Nikam. Veď zisťujem, že ak nechcem, tak sa nebojím. Ak nechcem...

Strach je vraj slabosť, nie ja si to nemyslím.
Ja mám totiž strach, že ho stretnem, aj keď želám si to namôjdušu.
Mám totiž strach aj z tej náhody, že vytrhne ma z dnešnej pohody.
Mám totiž strach, že uvidím čo treba... žeby pohľad bolel?
Nie, ja sa bojím, bojím sa sama seba.
Mám strach a predsa sa bojím, že by som ho nemala...
Veď báť sa, je také krásne, čo by som vám klamala...

Môj Starý zákon

Na počiatku boh stvoril nebo a zem... modrú planétu, krásnu a bohatú. Daroval ju človeku. Stvoril mu na nej všetko, čo len k šťastiu potrebuje. Stvoril ho najprv malého a bezbranného, aby sa všetko učiť musel, aby sa navzájom jeden druhého potreboval. Dal mu všetky vlastnosti, dobré aj zlé. Dal mu lásku aj emócie. Dal mu vodu a dal mu aj chlieb. Len toho času nejak málo nadelil... Nie neprosím oň, nie nesúdim, len konštatujem. Len tým ľudským rozumom čo pre mňa vyhradil, tým to posudzujem. A stále mi tak vychádza, že málo času a toľká práca... O čom to? Ach, o tej práci. Aj tej nám doprial, myslím dosť, jednému na príťaž a druhému pre radosť. Za hrsť smútku, za hrsť šťastia, niekomu veľkú, druhému len takú maličkú, ako sa komu pritrafí, celé priehrštie alebo len detskú pästičku. Avšak aj za to vďaka. Pretože, každého z nás tu čaká i trochu nešťastia, no tiež aj lásky, a čo tá mladosť úžasná, kým prídu prvé vrásky? Len toho času nejak málo. Nestíham, pane bože, čo sa stalo? Nuž asi pristaviť sa treba a porozmýšľať... Nejak nič mi z toho nevychádza. Stále len, že málo času a toľká práca...

Orechové škrupinky

Orechové škrupinky...
Každý máme tú svoju. Malú, veľkú, plnú a či prázdnu, vieme len my sami. Niekto si ju prísne stráži, niekto vystavuje bezrozmyslu na obdiv svetu. Čo v nej vlastne máme? Popoluška mala v každej z nich jedny šaty s črievičkami. To preto, aby sa ples vydaril. Steven Hawking má v nej, v tej škrupinke, celý vesmír. Po prečítaní jeho knihy som uznala, že sa mu do nej aj naozaj môže zmestiť. To, či aj nájde odpovede na svoje celoživotné otázky sa možno nikdy nedozviem, ale dúfam, že aj ich hľadanie je pre neho dostatočným životným šťastím. A čo moja orechová škrupinka? Čo v nej vlastne mám? Hmm... Nosím si ju so sebou, pokladám za samozrejmé, že ju mám a samozrejme aj veľmi dobre poznám a tu ma napadajú takéto otázky. A naozaj viem, čo všetko v nej mám? To je bomba. Viem, ale nepoviem;-). Iste, tak by som odpovedala, keď som bola malá. Zašpásovala by som, len aby som na tvárach ľudí okolo seba vylúdila úsmev. V súčasnosti ma však viac láka podumať nad obsahom tej škrupinky. A na moje veľké uspokojenie zisťujem, že som v nej JA, úplne celá, bez akýchkoľvek zbytočných harabúrd, JA a taká aká naozaj som. Nie malá, nie veľká, bez nadsázky a bez príkras, taká akurát. To ma uspokojuje. Ale čo s tým? Čo bude ďalej? Ešte raz sa to sama seba pýtam a zisťujem pravdu.... neviem.
Možno raz tento blog dá na moju otázku odpoveď.