Spolužiak z poslednej školskej lavice.

Nebýva to často, no predsa sa mi stáva,
že život keď niečo berie zároveň aj dáva,
zobral mi jedno šťastie a daroval iné,
ten čas, ten krutovládca, čo neúprosne plynie.

Berie mi z toho čo som mala rada,
neviem či na tom stojí svet a či padá,
avšak ja idem stále ďalej, ja som už raz taká,
stratila som veľmi veľa, no našla som spolužiaka.

Nikdy sa netvári, že všetko vie,
nehľadá slová, ktoré aj tak nepovie,
váhavo v ústrety mi kráča i keď bez pohybu,
a ja nebránim sa a neviem či nerobím chybu.

Ľudská duša, ktorá dýcha, ktorá cíti, ktorá vie,
ktorá občas čosi krásne aj keď bez slov vypovie,
a ja preto dnes, keď už si aj maličkosti veľmi cením,
mám pocit, že s ním v školskej lavici práve sedím.

V škole, ktorá nemá meno, ani triedy, ani učebnice,
je úplne prázdna a len spomienkami nás pohladí na líce,
kde spolu sa máme všetko naučiť o živote a našej ľudskej ceste,
ktorá občas zanechá nás stáť opustených a bez pomoci na polceste.

A na tej poslednej školskej lavici je vyrytý obrázok,
čo úsmev posiela mi bez zbytočných otázok,
a aj keď javí sa mi to ako mýlka, ako čudný klam,
pravdou je, že v tých súvislostiach už ani sama seba vlastne nepoznám.