Podoby

Tak veľmi sa mi podobáš... tým chvejúcim sa hlasom.
Náznakom nič neprezradíš a bojuješ s časom.
Masku z tváre nechceš zložiť, no pohľady ťa chytia.
Tak veľmi sa mi podobáš... tou vážnosťou žitia.

Tak veľmi sa mi podobáš... tým váhavým tichom.
Slová skladáš do viet so svojským vtipom.
Odpovede do vážnosti, až to všetci cítia.
Tak veľmi sa mi podobáš... tou tajomnosťou bytia.

Tak veľmi sa mi podobáš... tým úsmevom v duši.
Úprimné srdce strážiš, keď silnejšie búši.
Na dlani cit spájaš s každým slovom svojím.
Tak veľmi sa mi podobáš... až sa ťa bojím.

Keď oči v očiach usmejú sa... I.

Postoj chvíľa, krásna chvíľa, úpenlivo prosím.
Tá chvíľa výnimočná, keď dobré správy nosím.
Keď oči v očiach usmejú sa, zložia chladné masky.
Keď tvár v tvári prizná i tie najtajnejšie vrásky.

Postoj chvíľa, krásna chvíľa, aj len o málo.
Tá chvíľa prenádherná, aby ma to vzalo.
Nech tá stena medzi nami tíško sa rozplynie
a úsmev v tvojej tvári sa prirýchlo neminie.

Postoj chvíľa, krásna chvíľa, prečo ten čas letí?
Tá chvíľa, keď slniečko o trochu viac svieti.
Prečo znovu potichúčky zakladáš si masku?
Prečo v duši schovávaš tú hlbokú smutnú vrásku?

Chcem sa báť

Strach je vraj slabosť, tvrdia mnohí. Tak o ňom, tuším, musím niečo zistiť. Aby som mohla kompetentne prehlásiť aká je naozajstná pravda, pravda o strachu. Mám ísť k zubárovi? Mám strach. Mám ísť na skúšku? Mám strach. Mám ísť do tmavej noci?.... Zoberiem si so sebou baterku. Tak a som to vyriešila. Predsa ma nejaký strach nerozhádže. Na skúšku sa lepšie pripravím a k zubárovi? To sa dá nejak prekonať. Strach z výšok, strach z pavúkov, to už vraj dokážu liečiť. A čo taká daňová kontrola? Nestrašte! Ale pre istotu si aj tak tie podvody v daňovom priznaní priznám a opravím. No tak, kam som sa to s tým zisťovaním dostala? Nikam. Veď zisťujem, že ak nechcem, tak sa nebojím. Ak nechcem...

Strach je vraj slabosť, nie ja si to nemyslím.
Ja mám totiž strach, že ho stretnem, aj keď želám si to namôjdušu.
Mám totiž strach aj z tej náhody, že vytrhne ma z dnešnej pohody.
Mám totiž strach, že uvidím čo treba... žeby pohľad bolel?
Nie, ja sa bojím, bojím sa sama seba.
Mám strach a predsa sa bojím, že by som ho nemala...
Veď báť sa, je také krásne, čo by som vám klamala...

Môj Starý zákon

Na počiatku boh stvoril nebo a zem... modrú planétu, krásnu a bohatú. Daroval ju človeku. Stvoril mu na nej všetko, čo len k šťastiu potrebuje. Stvoril ho najprv malého a bezbranného, aby sa všetko učiť musel, aby sa navzájom jeden druhého potreboval. Dal mu všetky vlastnosti, dobré aj zlé. Dal mu lásku aj emócie. Dal mu vodu a dal mu aj chlieb. Len toho času nejak málo nadelil... Nie neprosím oň, nie nesúdim, len konštatujem. Len tým ľudským rozumom čo pre mňa vyhradil, tým to posudzujem. A stále mi tak vychádza, že málo času a toľká práca... O čom to? Ach, o tej práci. Aj tej nám doprial, myslím dosť, jednému na príťaž a druhému pre radosť. Za hrsť smútku, za hrsť šťastia, niekomu veľkú, druhému len takú maličkú, ako sa komu pritrafí, celé priehrštie alebo len detskú pästičku. Avšak aj za to vďaka. Pretože, každého z nás tu čaká i trochu nešťastia, no tiež aj lásky, a čo tá mladosť úžasná, kým prídu prvé vrásky? Len toho času nejak málo. Nestíham, pane bože, čo sa stalo? Nuž asi pristaviť sa treba a porozmýšľať... Nejak nič mi z toho nevychádza. Stále len, že málo času a toľká práca...