Tiché miesto v srdci.

Mala som taký týždeň, len pár dní, veľa a či málo?
Už nech je to akokoľvek, znova sa to stalo...

Hneď na jeho začiatku do srdca vkradol sa nezvaný hosť,
chvíľku som šťastná a chvíľku mám zlosť,
chvíľku ma teší ten cit čo v sebe mám
a chvíľku sa kvôli tomu neznášam,
občas ma pohladí na duši a občas bolí, a dosť
a len čas ukáže, či je tu pre smútok a či pre radosť.

Možno na výstrahu a možno pre potechu takú,
chvíľku len veselú, či vážnu, a možno obojakú.
Potom skončí sa týždeň ako rukojemník plynúceho času
a odnesie so sebou všetok ten žiaľ, no aj jeho krásu.

A mňa už netrápia ani úsmevy a ani slzy,
iba tiché miesto v srdci, čo bolí, to ma mrzí.

Môj Nový zákon.

Na počiatku bolo slovo, možno vážne, možno nie,
možno len tak pre ten úsmev, či ľudskej mysle umenie.

A to slovo bez rozpakov o úprimnosť prosíme,
možno navždy pre potechu v srdciach si ho nosíme.

Čo za slovo, že to bolo, pýtame sa navzájom,
len tak býva v našich srdciach a neplatí podnájom?

Nie neplatí, veď prečo by aj, dobré slovo vždy rada počujem
a ešte radšej používam, raz "prosím" a druhýkrát "ďakujem".

Spolužiak z poslednej školskej lavice.

Nebýva to často, no predsa sa mi stáva,
že život keď niečo berie zároveň aj dáva,
zobral mi jedno šťastie a daroval iné,
ten čas, ten krutovládca, čo neúprosne plynie.

Berie mi z toho čo som mala rada,
neviem či na tom stojí svet a či padá,
avšak ja idem stále ďalej, ja som už raz taká,
stratila som veľmi veľa, no našla som spolužiaka.

Nikdy sa netvári, že všetko vie,
nehľadá slová, ktoré aj tak nepovie,
váhavo v ústrety mi kráča i keď bez pohybu,
a ja nebránim sa a neviem či nerobím chybu.

Ľudská duša, ktorá dýcha, ktorá cíti, ktorá vie,
ktorá občas čosi krásne aj keď bez slov vypovie,
a ja preto dnes, keď už si aj maličkosti veľmi cením,
mám pocit, že s ním v školskej lavici práve sedím.

V škole, ktorá nemá meno, ani triedy, ani učebnice,
je úplne prázdna a len spomienkami nás pohladí na líce,
kde spolu sa máme všetko naučiť o živote a našej ľudskej ceste,
ktorá občas zanechá nás stáť opustených a bez pomoci na polceste.

A na tej poslednej školskej lavici je vyrytý obrázok,
čo úsmev posiela mi bez zbytočných otázok,
a aj keď javí sa mi to ako mýlka, ako čudný klam,
pravdou je, že v tých súvislostiach už ani sama seba vlastne nepoznám.